Autor sa sústreďuje na to, ako sa ľudia – od úradníkov cez politikov až po kultúrne celebrity – snažili prežiť, udržať si postavenie alebo si aspoň zachovať pocit dôstojnosti. Český preklad Markéty Páralovej Tardy pritom zachováva živý, reportážny rytmus rozprávania, vďaka ktorému sa kniha číta aj mimo úzkeho okruhu historikov.
Majewski sa vyhýba čiernobielym nálepkám „hrdinovia“ verzus „zradcovia“. Namiesto veľkých súdov skladá mozaiku konkrétnych situácií: čo znamenalo prispôsobiť sa, kedy išlo o pragmatické vyjednávanie a kedy už o spoluprácu s režimom. Práve vďaka tomuto prístupu dokáže ukázať, ako nacistická moc držala spoločnosť v šachu nielen terorom, ale aj sľubmi, výhodami a ilúziou, že „nejako to pôjde“.

Národní souručenství a „šedá zóna“

Zaujímavá je kapitola o Národním souručenství – masovej organizácii, do ktorej počas okupácie vstupovali státisíce ľudí. Na prvý pohľad šlo o dôkaz lojality k novému poriadku, v praxi však členstvo často znamenalo aj „poistku“: snahu nevytŕčať, nestratiť prácu a ochrániť rodinu. Majewski pripomína, že už samotná existencia takejto organizácie vytvárala široký priestor medzi otvoreným odporom a otvorenou zradou. A zároveň ukazuje, ako sa tento priestor postupne zmenšoval – najmä po nástupe Heydricha, keď tlak, strach a represie začali udávať pravidlá hry oveľa tvrdšie.
Ešte viac „na očiach“ boli umelci a filmové hviezdy. Nacistická správa ich rada využívala ako dôkaz, že v Protektoráte sa žije „normálne“ – že divadlá hrajú, kiná premietajú a život ide ďalej. Majewski tu nesleduje škandály, skôr mechanizmus, ako ľahko sa z popularity stáva pasca: známe tváre dostávali výhody, no práve preto sa po vojne menili na ideálnych vinníkov.
Na príbehoch Vlastu Buriana či Lídie Baarovej autor ukazuje, ako sa z drobných ústupkov (niekedy aj z nutnosti) mohla stať nálepka, ktorej sa po roku 1945 už takmer nedalo zbaviť. Silný je najmä moment, keď Majewski prepája okupantskú propagandu s povojnovou túžbou po rýchlej spravodlivosti: spoločnosť chcela jasné príbehy o vine a treste – a kultúrne elity boli po ruke.

Exil, Beneš a kto hovorí za „odboj“

V častiach o londýnskom exile autor pripomína, že „odboj“ nebol jednoliaty a že politika sa nerobila vo vákuu. Jedna z najnapínavejších línií sa týka atentátu na Reinharda Heydricha: Majewski presvedčivo ukazuje, ako sa veľké ciele exilu (medzinárodné uznanie a zvrat Mníchova) stretli s obavou z krutých odvetných akcií v Protektoráte. Vynára sa tak otázka, ktorá je aktuálna aj dnes: kto nesie zodpovednosť za rozhodnutia, keď následky dopadajú najmä na ľudí „dole“?
Za jednu z najsilnejších pasáží knihy možno považovať pohľad na vzťah medzi londýnskym exilom okolo Edvarda Beneša a realitou doma. Majewski Beneša neidealizuje ani nedémonizuje: ukazuje ho ako politika, ktorý uvažoval strategicky, no zároveň sa jeho rozhodnutia lámali na strachu, únave a obmedzených možnostiach ľudí v Protektoráte. Tento rozpor sa najvýraznejšie prejavuje práve pri Heydrichovi – a autor dobre ukazuje, ako sa neskôr preniesol aj do povojnových sporov o vinu, hrdinstvo a „správne“ rozhodnutia.
Majewského kniha patrí k tým titulom, ktoré čitateľa nenechajú pri pohodlných odpovediach. Jej veľkou výhodou je pohľad „zvonku“: autor sa vyhýba národným legendám aj rýchlym odsudkom a namiesto toho ukazuje, ako fungovala okupácia v praxi – cez malé rozhodnutia, kompromisy, strach aj pokušenie výhod. Jenom ať si nemyslí, že jsme kolaboranti je výborné čítanie pre každého, kto chce lepšie pochopiť Protektorát bez čiernobielych schém a zároveň ocení živé rozprávanie postavené na konkrétnych ľudských príbehoch.

Piotr M. Majewski, Jenom ať si nemyslí, že jsme kolaboranti: Protektorát Čechy a Morava v letech 1939–1945. Praha: Argo, edícia Každodenní život, 91. zväzok. (Poľský originál: Niech sobie nie myślą, że jesteśmy kolaborantami, 2021.)

Související knihy

Majewski, Piotr M.

Argo, 2025