Autorka je českým a slovenským čitateľom dôverne známa z jej predchádzajúcich diel, ktoré vyšli v českom preklade: Za obzor totalitarismu – srovnání stalinismu a nacismu (2012), Ruská revoluce (2017), Každodenní stalinismus: Obyčejný život v neobyčejné době. Sovětské Rusko ve 30. letech (2018), Ve Stalinově týmu. Roky riskantního života v sovětské politice  (2018).

Hovorí sa, že ruská duša je široká a záhadná. Zároveň platí, že Rusko nemožno pochopiť rozumom. Uberá sa totiž osobitou cestou a dá sa v neho len bezhranične veriť, pochopiť ho však možno iba srdcom. Sú ale tieto výroky skutočne pravdivé?

69 rokov existoval na tejto planéte štát, ktorý sa pokúsil dať svetu víziu, že „budovanie socializmu“ je jedinou a tou správnou cestou, akou sa majú uberať aj ostatné krajiny. Snažil sa otočiť koleso dejín a neochvejne veril v porážku kapitalizmu.

Samotný vznik a uchovanie štátneho útvaru, ktorý sa kedysi nazýval ZSSR, si však vyžiadal potoky, doslova rieky preliatej krvi.  Počas jeho existencie, ktorá mala byť na večné časy, trpeli takmer všetky vrstvy – hrdý štát roľníkov a robotníkov nešetril veru nikoho a obrovská vlna teroru valiaca sa ako tsunami  počas obdobia existencie zväzu (okrem 80. rokov minulého storočia) ťala vždy len a len do živého. Či to bol nomenklatúrny člen politbyra najvyššieho sovietu alebo obyčajný baník, všetci bez rozdielu sa báli o svoj život. Štát a jeho aparát útočili bez výstrahy, zo zálohy a často pod rúškom noci.

Možno bez zveličenia povedať, že Sovietsky zväz vznikol z náhody, ani sám vodca V. I. Lenin nepredpokladal, že v roku 1917 zvíťazí v Rusku socializmus. Svoj zrak upínal ku kapitalistickým štátom – najmä na vojnou postihnuté Nemecko. Osud však rozhodol inak.

Publikácia, ktorá obsahuje 241 strán, je veľmi prehľadne spracovaná a rozdelená do siedmich  základných kapitol, ktoré rámcovo ohraničujú hlavné míľniky existencie zväzu, a síce pekne postupne: Vznik Sovietskeho zväzu, Leninova éra a boj o nástupníctvo, Stalinizmus, Vojna a roky povojnové, Od „kolektívneho vedenia“ k Chruščovovi, Doba Brežneva a publikáciu uzatvára symbolicky nazvaná kapitola Pád.

Je nutné podotknúť, že skvelá historická publikácia Sheily Fitzpatrickovej obsahuje obsiahly poznámkový aparát, menný aj vecný register a zoznam použitej literatúry, ktorý núti čitateľa siahnuť po ďalších prácach zahraničných autorov venovaných tejto neľahkej téme.

Autorka  bez príkras, s takmer chirurgickou presnosťou zobrazuje nelichotivý postoj západných veľmocí k novému hráčovi, ktorý sa po skončení I. svetovej vojny objavil vo svetovej politike – k Sovietskemu zväzu. Západné veľmoci totiž nikdy nebrali Sovietsky zväz úplne vážne, a z toho pramení príslovečná ruská nedôverčivosť voči všetkému, čo sa deje na západ od ich hraníc.

Fitzpatrickovej najnovšia publikácia je jedinečná najmä v tom, že sa nezaoberá iba notoricky známymi politickými udalosťami v Sovietskom zväze, ale autorka detailne mapuje aj hospodárske, sociálne aspekty života obyčajných sovietskych ľudí, ktoré zasadzuje do kontextu veľkých dejín, na pozadí ktorých sa odohrávali životy obyčajných sovietskych občanov.

A darí sa jej to bravúrne, kniha sa nečíta ako klasická historická príručka, ale skôr ako sociálno-psychologická analýza, pričom autorka prejavuje snahu o maximálnu vyváženosť a detailnú presnosť pri opise rozhodujúcich udalostí a rozhodnutí, ktoré nemali vplyv iba na samotný život vo vnútri zväzu, ale ich dopady pocítili na vlastnej koži milióny ľudí žijúcich mimo zväzu. Že to boli často „nariadenia“ prijímané v rýchlosti, bez znalosti základných faktov, opierajúc sa takmer vždy o intuíciu a horúce srdce, je už dnes notoricky známym faktom.

To, že je autorka odborníčkou naslovovzatou, dokazuje aj fakt, že na rozdiel od mnohých anglosaských historikov ona život v zväze zažila doslova a do písmena na vlastnej koži.

V roku 1966 začala bádať v Sovietskom zväze a o tri roky neskôr jej  bol udelený doktorát za dizertačnú prácu o Ľudovom komisariáte osvety (Narodnyj kommissariat prosveščenija) pod vedením Anatolija Vasiljeviča Lunačarského, ktorý pôsobil na jeho čele v rokoch  1917 až 1929. Tento iba o vlások unikol veľkému teroru, ktorý bol rozpútaný v ZSSR v rokoch 1937–1938, ako sama autorka lakonicky konštatuje, a to iba preto, že stihol včas zomrieť.

Spomienky Fitzpatrickovej na toto neľahké obdobie, pre ktoré ju neskôr obviňovali, že je „sovietskou agentkou“, vyšli v angličtine knižne v roku 2015 pod názvom „A Spy in the Archives: A Memoir of Cold War Russia“.

Rozhodne medzi najväčšie prednosti Fitzpatrickovej knihy patrí snaha o maximálnu objektívnosť v rovine faktografickej, ktorá z nej robí nadčasovú publikáciu (zveličene by sme ju mohli označiť aj ako sovietsku bibliu, a to aj napriek tomu, že zväz sa hrdo hlásil počas celej svojej existencie zásadne k ateizmu).

Publikácia, ktorá rozhodne nesmie chýbať v knižnici čitateľov zaujímajúcich sa o novodobé dejiny (ak teda  ZSSR dosahoval v 60. rokoch hospodárske výsledky takmer na úrovni západu, treba to otvorene pomenovať, druhá vec je, za akú cenu boli tieto výsledky dosiahnuté), je nesmierne pútavo spracovaná, čo ju robí príťažlivou pre široké masy čitateľov.

Dôvodom je najmä to, že za každou stránkou je neskutočne precízna mravčia  práca autorky, ktorá dokazuje, že sovietska rovnostárska spoločnosť bola v reáli zmesou mnohovrstevných individuálnych ľudkov z mäsa a kostí, ktorí boli propagandou vydávaní za onoho bájneho „homo sovieticus“. V skutočnosti však mnohí z tých „uvedomelých úderníkov“ iba utilitaristicky ťažili z režimu to najlepšie, hľadajúc najmä svoj osobný materiálny prospech, ktorý umne skrývali formálnym členstvom v Komsomole, strane, predstierajúc podporu režimu a pritom si mysliac niečo úplne iné.

Osobitosťou, ktorú autorka neopomína,  je aj typický „sovietsky jazyk“, ktorý sa inak používal na verejnosti na schôdzach a straníckych zjazdoch a jeho výrazové prostriedky a postoje boli v príkrom rozpore s tým, čo si  „sovieti“ naozaj mysleli  a hovorili u seba doma. Všemocná KGB (označovaná v dobe zväzu rôznymi názvami) tieto nálady mapovala a správy pre vedenie najmä z toho dôvodu často dodatočne upravovala a prikrášľovala.

Podľa súčasného kremeľského vodcu bol rozpad ZSSR najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia. Môžeme s týmto tvrdením súhlasiť, alebo sa, naopak, prikláňať k stanovisku amerického prezidenta Ronalda  Reagana, ktorý vo svojom slávnom výroku z roku 1982 tvrdil, že je potrebné čím skôr zničiť ríšu zla (v kontexte dnešných udalostí na  Ukrajine dáva tento výrok úplne iný podtext).

Alebo je azda pravda niekde uprostred?

Autorka na tieto zásadné otázky nedáva úplne jasné odpovede, a to aj z dôvodu, že moderná ruská spoločnosť sa stále vyvíja a sovietonostalgia je aj v súčasnosti na veľkom vzostupe a mnoho ľudí by sa rado vrátilo do obdobia tých krásnych mladíckych čias. Ide o nostalgické zamyslenia nad niečím, čo sa už nikdy nedá vrátiť?

Prikláňate sa skôr k pamätnému bonmotu Viktora Černomyrdina (predsedu ruskej vlády v rokoch 1992–1998), ktorý si povzdychol: „Měli jsme ty nejlepší úmysly, ale dopadlo to jako vždy“, alebo, naopak, máte na existenciu zväzu svoj vlastný špecifický názor?

Po prečítaní skvelej knihy od Sheily Fitzpatrickovej budete o krok bližšie k rozlúsknutiu tejto zásadnej otázky.

Související knihy

Fitzpatricková, Sheila

Academia, 2023