Na diele, pohybujúcom sa na pomedzí literatúry faktu a fikcie pracoval autor tri roky a získal za neho v roku 2017 prestížnu Renaudotovu cenu. Ak ste si doposiaľ mysleli, že o zločinoch nacistov a ich pomáhačov už viete všetko, tak ste sa mýlili.

Príbeh samotný začína v jarných mesiacoch roku 1949, kedy Mengele pripláva pod pláštikom noci na lodi do Argentíny, pričom používa krycie meno Helmut Gregor. Fanatický nacista, ex člen NSDAP sprvu pracuje ako tesár a žije vo veľmi biednych pomeroch. Dalo by sa povedať, že ho v novej „domovine“ nečaká nič prívetivé. Guez sa ale ihneď od úvodných strán snaží vykresliť pravú tvár Mengeleho, ktorý sa spreneveril lekárskemu povolaniu, zásadám humanizmu a hippokratovej prísahe tým, že uskutočňoval neskutočne zvrátené, šialené a neľudské experimenty, kde sa napríklad „snažil“ nájsť spôsob ako umelo zvýšiť pravdepodobnosť, aby žena porodila dvojičky, realizoval mimo iné aj pokusy o zmenu farby dúhovky pomocou vstreknutia chemikálií priamo do očí, rôzne amputácie a ďalšie brutálne chirurgické zásahy, takmer vždy bez použitia akýchkoľvek anestetík. Všetky tieto obludné veci sa diali v ženskej časti koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Dalo by sa povedať, že sám diabol sa prevtelil do tela Mengeleho, ktorý ale do konca svojho života zostal presvedčeným nacistom a antisemitom. (Ako strašná a zvrátená irónia vyznievajú pasáže v románe, kde sa spomína ako nacisti v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau pálili zaživa mužov, ženy a deti a pritom Jozef a jeho manželka v tom istom čase zbierajú borievky, z ktorých vyrabajú lekvár).

Guezov román predstavuje strhujúci pohľad do mysle psychopata, fanatického nacistu, ktorý žije v chorobnom strachu z možného prezradenia. Natíska sa tu zásadná otázka, ktorá vás bude prenasledovať počas celého čítania: Je vôbec možné, že tento netvor unikol svetskej spravodlivosti, dostal mŕtvicu a utopil sa v mori pri pláži Bertioga neďaleko São Paula 7. februára 1979? Viacerí čitatelia, ktorí sa na stíhanie nacistov budú pozerať optikou dnešnej doby, budú klásť otázky, ako je vôbec možné, že Mengeleho nevypátral slávny lovec nacistov Simon Wiesenthal, pri jeho stíhaní nepochodil ani izraelský Mosad (aj napriek tomu, že bravúrne zvládol únos Mengeleho blízkeho spolupracovníka Adolfa Eichmanna v roku 1960 z Argentíny, kde sa tento prominentný nacista skrýval pod fiktívnym menom Ricardo Klement). Bol to účel alebo iba vychytralosť Mengeleho a jeho nacistických pomáhačov, ktorí mu zabezpečili vynikajúce krytie a strážili a chránili ho doslovne vo dne v noci, alebo to bola iba obyčajná náhoda? (napr. uvážte tú nebotyčnú drzosť, že Mengeleho pravé meno bolo uvedené jednu dobu v oficiálnom telefónnom zozname Buenos Aires). (…)

Jozef Mengele je všetkým, len nie tou postavou, s ktorou by čitateľ mohol čo i len v kútiku duše mať súcit alebo nebodaj zľutovanie. Guez sa snaží pochopiť a vnoriť sa do mysle „anjela smrti“ a analyzovať jeho vnútorné pocity a pohnútky. Vnímavý čitateľ sa v románe, ktorý je prerozprávaný v tretej osobe bude doslova a do písmena cítiť ako keby sa ocitol v koži samotného Mengeleho. Nie je to rozhodne príjemný pocit, pretože tak ako stekali cícerky potu po Mengeleho krku (z panického strachu z možného prezradenia), tak tieto dennodenné muky bude prežívať aj čitateľ, ktorý tento skvelý román neodloží pokým nezdolá poslednú stránku. Mengele je v závere uštvaný ako večne prenasledovaná zver, zlikvidovaný psychicky, ale tiež aj značne fyzicky opotrebovaný. Každý deň sa zobúdz s pocitom, že ho niekto dostane, spozná, sleduje preto noviny, pozerá správy a dúfa, že sa na neho konečne zabudne. Život štvanca nie je ľahký a zvládať denno-denný psychický tlak z možného prezradenia si vskutku vyžaduje nadľudské úsilie. V závere knihy, ktorá sa odkladá iba veľmi ťažko, sa v mysli každého vynorí množstvo otázok, na ktoré nie sú žiaľ odpovede.

Rozhodne je potrebné sa zamyslieť nad tým, čo nacisti, (prezentovaní aj takými neľudskými kreatúrami ako bol Jozef Mengele) predvádzali všade vo svete a koľko miliónov ľudí nevinne za ich sny o večnej tretej ríši zaplatilo tým najcennejším – svojím životom. Guezova kniha má nadčasový presah, pretože núti zamyslieť sa nad hrôzami, ktoré nacistická ideológia stvorila. Tieto skutočnosti si treba pripomínať dnes a denne aby sa na ne nezabudlo.

Obzvlášť v súčasnej dobe, kedy sa ako huby po daždi množia neonacistické a polofašistické strany a organizácie, ktoré chcú zbúrať tradičné hodnoty liberálnej demokracie odvolávajúc sa na pomýlené nacistické učenie. Preto platí staré známe príslovie: „Národ, ktorý nepozná svoju históriu je odsúdený ju prežiť znova“.

Související knihy

Guez, Olivier

Garamond, 2018